Optimistovo blues

Kedysi bol život úplne iný. Ťažší. Zložitejší. Smutnejší. Namáhavejší. Nie ako teraz.

Teraz ide všetko úplne ľahko a jednoducho. Všetko je akési krajšie, voňavejšie, farebnejšie. Ľudia sú radostnejší, milší. Pomáhajú si búrať ploty medzi domami, ktoré za tie roky nedôvery a strachu vystavali. Ľavá zátvorka prišla o svoje miesto na klávesnici a nahradila ju trojitá pravá. Dokonca, do smutného výrazu v tvári sa treba nútiť. Modelky ho musia dlhé hodiny nacvičovať. Psychiatri a psychológovia zavesili robotu na klinec a predávajú na rohoch ulíc cukrovú vatu. Klasické "happy-endove" filmy sa prestali natáčať, lebo v nich je až príliš veľa reality. Aj mólové akordy sa prestali používať. Sedemdesiatpäť percent skupín na Facebooku sa začína slovami "Mám rád, keď..." Slová ako sklamanie, nešťastie, osamelosť sú už len historizmami. Výtvarní kritici riešia otázku, prečo sa Mona Lisa nesmeje, ale len usmieva.

Ale čo bolo, bolo. Darmo nám tešiť sa nad mliekom v pohári. Musíme si zvyknúť.